S veľkými výčitkami a zapretím opúšťam prácu, ale predsa. Stačilo! Už sa musím prevetrať, už musím niekam vyraziť, už toho mám dosť, už si musím oddýchnuť. Už ma práca ubíja. Idem a basta !

Balím načo si spomeniem, občas letmým pohľadom kontrolujem tri Mitas-ácke gumy, či sa náhodou nezmenšili. Sústredenie na balenie pretrhávájú myšlienky čo s nimi, ako ich doniesť. Chcem spraviť radosť kamarátom. Určite sa potešia. Ale ako ich len ...

Zbalené! Aj gumy! Môžem vyštartovať.

Cesta mi ubieha veľmi rýchlo. Ani si neuvedomujem a som na mieste. Tak dlho som nikde nebol, že sa neviem nabažiť jazdy. Dokonca mi ani nič nevadí, ani piatkový chaos na ceste, ani náklad gúm, jednoducho nevnímam nič len jazdu, obtekajúci vietor, rôzne druhy vôni, užasnú voľnosť, každý jeden náklon v zatáčke, každú zmenu rýchlosti, zvuk a vybrácie motora, vybrácie v riaditkách, keď úmyselne púšťam motor do nízkych otáčok aby som mohol vychutnať jeho nárast výkonu, a hlavne aby som cítil tu neviditeľnú silu, ktorá ma núti zovrieť mocnejšie ruky na riaditkách, okamžite si ale kontrolujúc priestor pred sebov. Musím pribrzdiť! Aké super, práve nato som čakal, to som podvedome hľadal, zase všetko znovu, zase rozbeh...

Ubehlo to fakt veľmi rýchlo.

Chvíľu sa v Revúcej hľadám, ale skutočne iba chvíľu, než si spomeniem kam to mám vlastne ísť. Je to na inom mieste než inokedy. Krajšom. Pokojnejšom. Je to v lese.

Staručká asvaltová cesta poprerastaná trávou a pokrytá lístim ma dostáva do neopísateľného stavu rôznych nálad, meniacich sa s každučkým metrom cesty. Už vidím v pravo mávajúcich kamarátov, už ich aj počujem. Čo to ukazujú? Aha. Tadiaľ mám ísť... Úplný koniec. Cez potok? Brod. Malý ale predsa brod, prechod. Podklad je pevný. Žblnk... A je koniec. Som na druhej strane. Už len zopár metrov a stojím. Už som tu.

Radostné zvítanie, stisky rúk a objatia.

Z výrazom superhrdinu rozoberám naloženú motorku, zvešiavam gumy, ktoré okamžite končia v rukách z úsmevom škeriaceho sa Jána. Má radosť. Presne to som chcel. Už aj plánuje kedy prezuje, kam ich pôjde vyskúšať a aké to bude. Nečakal, že ich zoženiem tak rýchlo.

Kým som sa vybalil a navečeral, zopakoval sa ceremóniál príchodu a zvítania ešte niekoľko-krát. Zakaždým pre niekoho nového, práve prichádzajúceho. Nepočítal som to. Po večeri sa upokojujem a začínam zvádzať boj s únavou. Darí sa mi. Zážitky, spomienky a plány zdieľané s kamarátmi pri ohni zamestnávajú moju myseľ do neskorej noci. Chlad zaháňa varené víno...

Je ráno. Mokro. V noci trochu spŕchlo. Zamračená obloha končí včerajšíe dohady o počasí. Varím vodu na čaj " turbo varičom ", tentokrát ale hluk nezobúdza v stanoch driemajúcich mototuristov. Väčšina spí v chate v podkroví. ( ĎAKUJEME JANOVI, je chladno a nocľah v chate je na nezaplatenie. )

Za dve hodiny sme pripravení na odjazd. Cycli s Martinou, Cyril, Jaro a ja sme skupinka, ktorá si z polovice mení plán trasy. Jazda je pomalá. Každý vychutnáva jesenné farby prírody. Ako na želanie vychádza slnko. Dokonale dotvára farby všetkého navôkol. Na jednom z kopcov sa pripájame k hlavnej skupine. Nácvik skoku s moto na terénnej nerovnosti spestruje už beztak nádherný teplý jesenný deň. Spiatočnú cestu ku chate prerušujem mnohými prestávkami na fotenie. Znova sa oddeľujem, tentokrát so Štefim a Cyclim s Martinou. Nechávame sa zlákať jedným z brodov. Chvíľu blbneme. Fotím a natáčam video. Cycli "zapózoval "...

V dyme stúpajúcom z ohniska rozoznávam obrysy kotlíka.Vôňa miešajúca sa z dymom, ale prezrádza zázračný obsah v kotlíku. Je to zázrak v podobe gulášu, ktorý doslova vykúzlili z rešpektom obdivované manželky Jánov. Také dielo sa dá iba ťažko a zdĺhavo opísať. Jeho jedinečná chuť a vôňa ma privádza ku kotlíku znova a znova. Až uznávam, že nevládzem. Je ho dosť pre všetkých. Iba miesta pri kotlíku primálo...Dobojované. Kotlík zíva prázdnotou. Krajec chleba, márne blúdiaci po dne zostáva suchý. Poťažky ho prehĺtam, ako aj skutočnosť, že je po "ňom".

Večer, tma. Nemý pohľad do plameňov horiacich sviečok. Tichá, úprimná modliba za všetkých čo našli svoj pokoj... Spomienky na každého komu nebolo dopriane byť práve tu a teraz.

Spomína sa aj na sezónu, kto kde bol a s kým. Spomínam.

Moje spomienky sú teraz po čase ešte silnejšie. Bola to posledná akcia, na ktorú som prišiel mojím zbožňovaným Transalpom. Spomienky sú o to vzácnejšie. Už som ho predal, opustil, zradil... Už neucítim chvenie v riaditkach, už ma neprivíta spokojním bublaním, už spolu neochutnáme hrboľaté a prašné necesty Rumunska, už sa spolu neporozprávame, už nič. Iba fotky a spomienky....

Videá: Prejazd cez potok (5,47 MB), Skok (3,25 MB)

[Navrat do Galeria]