Milašek

Ešte stále ma ťaží odlúčenie od Transalpa. Vyčítam si hroznú zradu v najlepšom, v časoch keď sme si už na seba zvykli, keď sme sa dokonale poznali, keď každý vedel, čo ten druhý potrebuje. A ja? Ja som sklamal...

Zíde z očí, zíde z mysle.

Musím si priznať, že som zradu plánoval od prvého okamihu, keď som sa na jeseň v roku 2005 zadíval do prvých fotiek nového Adventure. Ivan a jeho PDA bol začiatok konca.

V priebehu sezóny 2006 sa to fotkami Adventure len tak hemžilo. Boli a sú snáď v každom motočasopise. Ale ten najväčší zlom prišiel vo Vysokých Tatrách na stretnutí majiteľov a priaznivcov BMW. Tam som ho videl na vlastné oči. A stalo sa, že som ho aj vyskúšal. Už po nasadnutí som zaregistroval, že ergonómia a velkosť motocykla sú ideálnejšie ako u Transalpa. A keď som sa pohol, stratila sa väčšia časť obáv z váhy a ovládateľnosti Monštra. Ale necelých 10 km nestačí aby som mohol vypisovať o čom tento motocykel je. Vrátil som sa na parkovisko a motorka okamžite znovu s iným jazdcom vyráža na skúšobnú jazdu. Presadám na môjho Transalpa a ...( už som o tom rozprával, a teraz píšem ) mám drobné problémy prejsť asi 250 metrov cez cestu z jedného parkoviska na druhé. Je to neuveriteľné ako rýchlo som získal dojem, že sedím na divnej motorke, a že tá predtým bola OK.

Koncom leta 2006 v termíne Šíravskeho zrazu, zorganizovali predajcovia BMW v areáli hotelu Eurobus, voľné stretnutie majiteľov a priaznivcov tejto značky. Už pri pozvaní, počas telefonickeho rozhovoru s Kamilom Koškom zisťujem, či tam budú mať aj Adventure. Aké prekvapenie a radosť keď prichádzajú dva. Jeden sériový a druhý zmenený na nepoznanie celou škálou doplnkov firmy Wunderlich. Nič som nenechal na náhodu, a riadne som si to naplánoval. Tento-krát mám cieľ, čo najviac odjazdiť so spolujazdkyňou. Adriana sa s miernym oneskorením zjavuje a ja ju okamžite ustrojujem do požičaných šiat a prilby. Nasadáme a ja ešte raz zdôrazňujem Adriane, aby vnímala všetko pozorne, lebo to môže byť jedného dňa naša motorka. Štart a už aj ideme. Zámerne sa rozbieham čo najpomalšie, aby som zistil ako je stupňovaná prevodovka. Hlavne jednotka. Ako sa bude kontrolovať rozjazd v kopci, v teréne. Jednotka sa mi zdá priveľmi dlhá. Radím vyššie, odbočujem na hlavnú cestu. Sústreďujem sa na citlivosť plynu a záťah motora. Nevynechávam radenie hore a dole. Prevodovka je neskutočná. Zaradenie rýchlosti nezisťujem ťuknutím a pocitom v nohe, ale iba číslom na displeji kokpitu. Cesta ma čoskoro prestáva baviť a preto volím smer k vode. Z časti piesok, vo väčšine ale šotolina. Tak vyzerá breh Šíravy, po ktorom sa odvážne púšťam s cieľom, zistiť ako to motorka zvládne. Zopár metrov stačí, aby som sa postavil do stúpačiek a získal tak kontrolu nad motocyklom. Teraz po prvý-krát vnímam spolujazdkyňu. Široké riaditka uľahčujú ovládanie (podľa mňa maličkého kolieska) v piesku. Bodla by 21-čka. Vraciam sa panelmi vyloženou cestou. Drganie na spojoch je výraznejšie ako na Transalpe, nemám ale dojem, že by sa mala motorka rozpadnúť. Vyzerá byť priadne tuhá. Som späť na asvaltovej ceste. Zrýchľujem na 140 km/hod. Skúšam si ako ma pred vetrom chráni obrovský štít. Celkom fajn, chýba mi ale čosi. Možno iné nastavenie, alebo malý nádstavec. Teraz razantnejšie pribrzdím a spomalím asi na 80-tku. Znova razantnejšie brzdím, pričom mierne mením smer. Reakcie nepoznané. Na to si budem musieť zvyknúť, plná kontrola bez náznaku nepokojnosti zadného kolesa a stále ľahká ovládateľnosť. Vraciame sa späť k hotelu. Odovzdávam motorku a pozorne načúvam Adriane, ako to vnímala ona.

Konštatuje, že napriek tomu, že som sedel na inej motorke mala dojem absolútnej suverénnosti a pocit istoty v náklonoch, že motorka tak nereaguje na zmenu ťažiska, že je stabilnejšia. Posed je dobrý, ale musí mať zasebou topcase, lebo ju viac ťahá dozadu ako na Transalpe.

Sme rozhodnutí...

Koncom Augusta zverejňujem inzerát o predaji Transalpa. V BMW dohadujem postup kúpy motorky. Dlhé mesiace čakania kým sa Transalp predá, občas prerušuje neúspešný telefonát "100% kupujúceho", stále s rovnakým výsledkom. Znechutený neúspechom predaja Transalpa, recenzií Adventure 2006 a jeho elektroposilovača, ruším všetky dohody a správy o kúpe novej motorky.

Nápadom Mariána Kroláka, s umiestnením motorky v priestoroch jeho firmy, končia po dvoch týždňoch starosti s predajom Transalpa. V BMW mením rozhodnutie. Vyčkávam na model 2007. Skladám zálohu a záväzne objednávam motorku s vytipovanou výbavou. Termín dodania koniec Januára, začiatok Februára. Moje rozhodnutie ako tajomstvo zverujem do opatery Stefimu. S ním aj občas nervózne rozoberám rôzne prvky výbavy, špekulujeme, fantazírujeme. Veľa-krát ma ukľudňuje. Tajomstvo zostáva aj po silvestrovskom stretnutí. Občas nevydržím návaly zvedavých otázok a tak niekedy priznávam, že možno aj kúpim novú motorku. Kým to nemám isté, nechce sa mi o tom hovoriť. Čo keď...

Štvrtok 08.02.2007 pred obedom volá Kamil. - No je tu v servise taká krabica, nemá vrch a pozerám, že je to červená motorka... No ja budem v Sobotu v práci, tak keď prídeš o 9-tej, môžeš si ju, tak ako sme sa dohodli, poskladať.

Sobota 8:57 telefónujem s Kamilom, či môžem prísť.

9:58 prvá fotka krabice s Miláškom. Rozoberám, uvoľňujem popruhy. Milášek sa dvíha na rovné nohy a jeho "drobnosť" ma prekvapuje znova. Opatrne schádzame z prepravnej palety na zem. Som to ja, kto vedie jeho prvé kroky. Staviam ho na hlavný stojan. Naprávam mu riaditka. Montujem zadný nosič. Neviem si rady, a tak Kamil prifrčí na druhom Adventure, aby som mal vzor ako to poskladať. Montujem chýbajúcu ochranu spodku motora. Kompletujem kokpit. S Kamilovou pomocou zložíme a namontujeme predný štít. Každý namontuje jedno spätné zrkadlo, Kamil doplňa ochranu na hrazdičku riaditok. Nastavím sedadlo a namontujeme ešte chrániče rúk na riaditkach.

rozbaleny

- Máš právo prvého štartu, nech si Teba pamätá ako otca. Nabáda ma Kamil k naštartovaniu.

Otočím kľúčom raz. Svetelná šou na displeji ma privádza do rozpakov. Mám počkať, kým sa všetko otestuje, vysvetľuje Kamil. Očami prelietavam po ovládačoch. Na pravej strane riaditok nachádzam ten správny piktogram, stláčam gombík...Svet sa zatrasie s hukotom ako keby niekto zapol miešačku. Na takýto štart, teda zvuk si budem musiet zvyknut. Nieje to japonská motorka. Motor naskočí asi na druhé pretočenie a jeho zvuk ma opäť prekvapuje. Je to taký hlboký bublavý pravidelný rytmus. Iný ako som si pamätal zo skúšobných jázd. Snazím sa doň viac započúvať, ale Kamil ma prerušuje, aby som vyskúšal,či všetko funguje. A tak zapínam a prepínam, čo sa len dá, a nakoniec zatrúbim. Všetko funguje bezchybne. Z motora sa začína šíriť charakteristická vôňa spáleného oleja a farby. Neklamný dôkaz novoty a prvého zahriatia motora. Výfukové kolená menia chromový lesk za zlatistý. - No ked vonku tak prší, sprav si prvu jazdu aspoň tu po dielni. - Môžeš zaparkovať motorku na druhý koniec haly, hovorí Kamil. Krátko váham, v mysli prehodnocujem zrkadlovolesklú dlažbu podlahy a jazdu po nej. Noha inštinktívne smeruje k rýchlostnej páke, stláčam spojkovú páčku na doraz, snažím sa opatrne s citom zaradiť jednotku, vnímať pritom prevodovku ako počúvne moje povel. Nič. Nič sa nestalo, nič som necítil. Displej stále oznamuje N. Nepodarilo sa. Neutrál. Tak to skúšam znova. Zase nič. - Povoľ spojku asi do polovice! ukončuje moje bádanie Kamil. A je tam. Jednotka. Svieti na displeji. Rýchlo si plánujem trasu halou. Rozjazd s otočkou v pravo na lesklej podlahe servisu, asi 20 metrov rovno a na konci otočiť vpravo a zaparkovať. Zvládam prvé metre s Miláškom za pár sekúnd. Už aj stojím, vypínam motor a parkujem Miláška na bočný stojan. Lúčim sa s ním hlasným pozdravom " Tak čau ..." a neodpustím si pritom ešte letmé pohladenie po nádrži. Pri prechádzaní prstov po nádrži, vankúšiky prstov nachádzajú písmená názvu, vysielajú pritom do mozgu množstvo signálov, ktoré tam ostávajú ako spomienka na posledný kontakt s Miláškom. Otáčam sa a odchádzam. Na dverách sa ešte túžobne obzerám, ale vidím mu už len ucho, do očí už nie, nestihol som to.

Video s prvými metrami po hale, fotky z vybaľovania a skladania Miláška a spomienka na rozlúčku a jeho vôňa, sú mojou uspávankou počas nekonečných 16 dní. Až v pondelok 26.02.2007 prichádzam do BMW k môjmu Miláškovi. Ukončujeme kúpu, množstvom podpisov, a hŕbou dokumentov potrebných na ďalšie fungovanie. Ako naschvál sa počas odovzdávania mení počasie, ktoré Kamil komentuje vetou: - Už neprší - sneží. Je to smola. Dnes sa domov nepôjde, zhováram sa s Miláškom. Presviedčam ho aby ešte vydržal, že si poňho prídem ešte tento týždeň. Trochu smutný odchádzam domov, ale viem, že to už dlho nepotrvá a Milášek bude doma,len čo sa počasie trochu umúdri.

Počasie sa nemení, stále prší a je chladno. Počas jedného telefonického rozhovoru s Vladom, sa Vlado ponúka na dovoz Miláška dodávkou. Chápe moju nedočkavosť a nervozitu, že ešte stále nemám Miláška doma. Dohadujeme sa, s Vladom kedy, a ten aj napriek nasadenej liečbe atibiotikami, prichádza s dodávkou. Pokiaľ ide o motorku choroba musí počkať. Všetko beží strašne rýchlo, akosi nestíham vnímať, a už aj frčíme domov s naloženým Miláškom. Cesta ubehla rýchlo, už parkujeme, vykladáme Miláška. Musím ho naštartovať, lebo na svoje miesto to má Milášek trošku do kopca, a tak musí sám po svojích. Je tma a ja po otočení kľúčom zapaľovania ostávam chvíľku zaujatý osvetlením prístrojovky. Nemal som príležitosť vidieť ju v tme. Chvíľka na otestovanie systémov, a štart. Znova oklepanie mokrého bernardína a potom spokojné bublanie s jemným klopkaním ventilov a cvakotom vstrekovacích ventilov. Polovičná spojka, jednotka a pomalé kontrolované šinutie vpred, do svojho domčeka. Sme dnu, v suchu. Vonku mrzko mrholí a fúka studený vietor, ale dnu, dnu, je iný svet. Tu je radosť a neskrývaný obdiv Miláška. Ten si spokojne obzerá domov, a v následujúcich dňoch mu postupne predstavujem moju rodinu. Teraz sa ale lúčim s Vladom, ďakujem mu viac-krát posebe, za pomoc pri dovoze Miláška. Ostávame sami dvaja. Ja a Milášek.

Noc bola krásna, dvor bol lesklý, cesty po daždi vydychovali paru. Posledné kvapky z odkvapovej rúry bubnovali stále pomalší rytmus. Je niekoľko hodín pred svitaním a moje nočné prechádzky z postele k Miláškovi strácajú na intenzite. Konečne zaspávam.

Ráno sa budím a spomínam na noc. Kolko krát a čo som robil pri Miláškovi. Zprvu som štartoval, blikal a trúbil, neskôr som v stupačkách postával, potom som sedel a riaditkami krútil, občas som pri ňom bez slova sedel a prezeral detajly. No stále neverím, že je to moja motorka, že taká motorka ja v mojej garáži.

Je Sobota 03.03.2007. Odhodlaný po dlhom váhaní a čakaní na lepšie počasie, obliekam brnenie a štartujem na prvý výjazd s Miláškom. Štart motora (buldozéru,miešačky ...čo ja viem k čomu to prirovnať-jednoducho štart BMW), rozbieham sa opatrne blatom na dvore a po niekoľkých sekundách som na suchom asvalte hlavnej cesty. Tak a ide sa. Len čo začnem otáčať plynom, okamžite si spomeniem na upozornenie v manuáli na maximálne otáčky motora pri prvých 1000 km. Kontrolujem otáčkomer či som tých doporučených 4.tisíc neprehnal. Preraďujem na dvojku, trojku. Až teraz vnímam, že ten motor nejde tak plynule, ako ten predvádzací.. Je akýsi ťažkopádnejší, drevený, kusavý s ostrým zvukom, ale bez plynulého nábehu. Je mi to jasné, niesom "tupý", aby som nevedel, že motor je surový, že si všetko musí "sadnúť ". Členitá zatáčková cesta so stúpaním a klesaním, je to, čo motorka potrebuje, aby sa našiel motor, prevodovka, nabehli brzdy a pritom všetkom, aby sa zohral s motorkou aj jazdec. Presne takú cestu som si zvolil.

Prstom ľavej ruky stláčam gombík INFO, som 2,7 km od štartu. Vietor okolo zosilnel, rozbehol som sa na 90 až 100 km/h. Teraz na krátkej rovinke vnímam, že na mňa fúka akosi viac, ako na Transalpe. Skúšam sa prikrčiť, nahnúť sa vpred viac za štít. Žiadna prevratná zmena sa ale nedeje. Jednoducho to fúka stále rovnako, či idem 60, alebo 100. No nieje to priamy nápor vetra, ale skôr take turbulentné prúdenie, podľa ktorého sa ale velmi ťažko dá odhadnúť cestovná rýchlosť. Aj tak ale budem špekulovať nad zvýšením štítu, či sa to náhodou nezmení. V porovnaní s Transalpom, kde, ak som mal namontované predné brašne a zvýšený štít, tak na mňa fúkalo iba na nohách na predkolení a v páse. To mi dosť vadilo, lebo nepomáhal ani ladvinový pás. Boky som mal vždy studené. Na Miláškovi je všetko akosi ináč. Fúka stále ale je to len taký prievan. Nohy sú úplne schované vo výkrojoch v nádrži, kde priamy nápor vetra nemá šancu, a ďalej hore zase kraľujú bočné deflektory, vďaka ktorým nemám studené boky, a za štítom je celkom pohoda, ktorú som si uvedomil až pri 120-tke, keď som čakal mierne šklbanie rúk vetrom,ale nič sa nedialo. Viac som zatiaľ nešiel, ale verím, že tá pohoda za štítom bude aj pri 140-tke na ďialnici. No následuje koniec roviny a ja sa sústreďujem na prvú ľavotočivú zatáčku. Cestu poznám veľmi dobre a táto zatáčka je tak na 120-tku s prehľadom. Kontrolujem rýchlomer- 105.

Som za zatáčkou ani si neuvedomujem ako. Ďalšia pomalšia zatáčka v pravo.Neuberám, s úmyslom ako to zvládnem teraz, keď táto zatáčka je tak asi na 100 -vku. Opäť sa nič zvláštne nedeje, a ja sa šiniem ďalej bez akého koľvek zaváhania na šiestom prevodovom stupni. Prichádza úsek so sériou zatáčiek kde prvá ľavá z polovice klesá ( 90 km/h), druhá pravá z jednej tretiny stúpa a od polovice je sklopená opačne ( 120 km/h) , tretia ľavá klesá a sklopená zase opačne (70 km/h). Tu som nútený preradiť. Riadenie je tak citlivé, že pri stláčení a pustení spojky mierne mením stopu. Chce to natrénovať a zvyknúť si nato, lebo počas ďalších 500 km som sa ešte pri preraďovaní vždy zavlnil ako had. S každou ďalšou zatáčkou naberám na smelosti a čoraz viac sa vkladám do oblúka. Moju odvahu ale brzdia ešte úplne nové neobrúsené gumy, na ktorých klzký povlak stále myslím. Občas si nájdem miesto kde trochu pribrzdím, ale brzdy tiež niesu ešte to pravé. Dalo by sa povedať, že brzdia iba veľmi slabo. Vyhýbam sa poriadnému stlačeniu brzdovej páčky, lebo sa to neodporúča prvých 500 km. Iba ak by to bolo veľmi nevyhnutné. Brzdy si tiež musia "sadnúť" a to, že si nachádzajú svoje miesto je cítiť až po prvej vyjazdenej nádrži ( 647 km - spotreba 5,1 l /100 km ). Potom sú brzdy spontánnejšie a dajú s lepšie dávkovať. Asi po 70-tich kilometroch sa otáčam a vraciam sa späť domov. Počasie sa rýchlo zhoršuje a začínam sa zmierovať so skutočnosťou, že zmoknem. Po 15-tich kilometroch prichádzajú prvé bodnutia do tváre a prvé kvapky na štíte. Ochladilo sa a zamračilo, prší. Zapínam si vyhrievanie rukovätí a spomalujem. Mokrá cesta mi uplne zväzuje ruky. Mám strach čo v zatáčke, ako si poradia Anakee ( gumy ) s chladom a vodou. A hlavne čo ja? Štít ma kupodivu chráni viac ako som čakal. Zisťujem, ale slabinu. Mám mokré nohy ( nie premočené ) na lýtkach, to chýbajúce podsedadlové kryty, ktoré by mali byť štandartom, dovoľujú fŕkajúcej vode od zadného kolesa, aby sa tlačila von práve na jazdcove lýtka a spolujazdcove nohy. Mokrá cesta a chlad ma sprevádzali až domou. Nepremokol som, a s príjemnými pocitmi z prvej jazdy, si sadám vedľa zaparkovanej motorky, aby som zhodnotil čo som zažil a aká je to v skutočnosti motorka.

Po prvej jazde ( cca 150 km ) si uvedomujem, že aj keď to bola po 4-och mesiacoch prvá jazda, niesom uťahaný, nemám "svalovku" ako z prvej jazdy na Transalpe. Som iba utlmený množstvom pocitov a sústredenia z jazdy a vnímania motorky. Sedadlo je príjemne tvrdé a široké, zvládol by som bez problémov určite ešte raz toľko. Štít, aj ked ma dobre chráni, potrebuje ešte asi 10 cm do výšky, aby som bol celý v zákryte. Podsedadlové kryty bude nutná investícia, lebo bez nich, je aj maličká mláka na nohaviciach. To sa mi zdá nedomyslené, alebo nefér od BMW. Upravcovia ich ponúkajú ako super vychytávku za cca 160 eur. Adventure je expedičná motorka, nie okruhový špeciál. Nechápem prečo šetrenie na ochrane pred dažďom. Chrániče rúk sú dosť nízke, nechránia dostatočne pred vetrom a dažďom, ktorý sa dostáva priamo do rukáva. Zase ponúkana super vychytávka: Spojler pre ochranu rúk - 22 eur. Ak už ochrana rúk tak prečo nie funkčná, ale iba viac-menej imidžová? Tak dokonalá motorka, toľko-krát testovaná a vyvýjaná v spolupráci s expedičnými jazdcami, by podľa mňa mala mať takéto vychytávky už v základe. A nehovoriac o spodných lapačoch vody pod válcami. Taktiež vychytávka za 50 až 100 eur. To ma dosť trápi, ale som rád, že prvý dážď ma prinútil triezvejšie pouvažovať o výrobe alebo kúpe funkčných doplnkov. Neodrádza ma to, skôr motivuje k ďalšej jazde, k objavovaniu, k ďalšiemu pohodlnému uvelebeniu sa za obrovský štít z nohami na šírokánskych a pohodlných stupačkách, v ktorých by sa dalo asi jazdiť celý deň. Keď som sa do nich postavil, mal som dojem akoby som stál na stoličke, žiadne balancovanie na bidielku, riadny bezpečný postoj. Istotu v stoji určite spôsobuje aj podvozok, ten drží stopu ako na koľajnici. Dá sa na motorke bez problémov stáť s rukami v bok aj s "mrtvou tetou" a kuframi bez toho aby som to trénoval. Už sa teším na ďalšiu príležitosť zajazdiť si. Zajtra by som mal ist na Políciu, prihlásiť Miláška. Aké číslo dostanem ...

Je Pondelok O5.03.2007, počasie je celkom priateľné. Cesty su suché, obloha takmer bez mrakov a teplota do 12 stupňou. Kompletujem si dokumenty potrebné na prihlásenie motorky. Chvíľu si nervózne šomrem, prečo mi ešte stále neprišli už v decembri s motorkou objehnané kufre. Nemám si kam uložiť papiere, ani povinnú výbavu. Nepremokavý vak a pár upínacích gúm riešia problém s odkladacim priestorom. Hlavne, že už môžem zase niekam vyraziť, že je dôvod sadnúť na Miláška a zabehávať motor. Do okresného mesta na Dopravný inšpektorát to je 25 kilometrov . I keď svieti slnko, je dosť chladno, a tak len čo som vyrazil, zapínam vyhrievanie rukovätí. Aká praktická vec...Jazdu tam príliš nevnímam, som nervózny z povestných nekonečných radov čakajúcich ľudí pred dverami najdôležitejšieho človeka na zemeguli. Už aby som tam bol a nemusel čakať. Aké neuveriteľné! Asi za 20 minút stojím na parkovisku s papiermi v ruke a namontovanou SPZ-tkou. To som este nezažil, takú rýchlosť, žiadne chýbajúce zmluvy, splnomocnenia, potvrdenia, kolky, podpisy a čo ja viem čo ešte. Nič, iba - Nie je Vám zima? - To je biela farba? Veď je tu biela iba nádrž a blatník?! Hmmm... Chvíľu nad tým ešte premýšľam, snáď mal dobrú náladu, alebo som tu už dávno nebol a časy sa menia, alebo ... Veď je to jedno. Hlavne, že to mám za sebov, a môžem spokojne jazdiť. Zbalím sa a vyrážam späť. Trochu sa oteplilo, ja som sa ukľudnil a tak som pripravený vnímať ďalšiu jazdu. Som spokojný. Možno niekto tvrdí, že na čísle predsa nezáleží, ja si však myslím, že väčšina ľudí si to všíma a podvedome chce mať číslo, alebo presnejšie kombináciu čísel , ktorá mu niečo "hovorí ", ktorú si lepšie zapamätá, alebo sa venuje numerológii a " vidí " v čísle určité spojitosti. Mne sa moje páči a ľahko sa zapamätá, iný význam v ňom ale nehľadám. SV 616 AB...

Spiatočnú trasu si trochu spestrujem obchádzkou, na ktorej nachádzam asi 3 metre široký a asi 25 metrov dlhý šotolinový pás. Tu sa pokúšam vyskúšať ASC, čo to vlastne robí, ako sa bude motorka správať, ako to vlastne funguje. ASC by podľa manuálu malo zabrániť preklzovaniu zadného kolesa pri strate trakcie v dôsledku neprimeranej akcelerácie a tým pomôcť jazdcovi nestratiť kontrolu nad motocyklom. Jednoducho povedané, ak pridáš na mokrom, alebo šotoline, tak neprehrabne zadne koleso. Neostáva nič iné ako vyskúšať. Asi v 30-tke na dvojke som si to zamieril na uz spomínaný šotolinový pás a keď som už tam, samozrejme v stupačkách, tak trochu razantnejšie pridám plyn. Motorkou zaškubalo, motor zaprskal ako keby otáčky dosiahli maximum a obmedzovač otáčiek práve zastavil motor na ceste do kvílivého konca svojích schopností. Preletel som cez šotolinu a hneď sa obzerám po stope v šotoline ako vyzerá. Sú to také hrabance ako prerušovaná čiara, iba sú krivšie. ASC znížilo výkon a krutiaci moment zásahom do menežmentu motora ( podľa manuálu v dvoch stupňoch, najprv ubratím množstva vstrekovaného benzínu, a ak to nestačí tak zmenou v zapaľovaní teda prerušovaním zapaľovania ). Otáčam sa a skúšam ešte raz prejazd šotolinou, teraz pridám ale trochu menej. Stopa skoro žiadna aj ked som pridával a menil pritom trochu smer. Motor ako keby sa nechcel ani rozbehnúť, zrazu otupel. No chce to skúšať viac aby som si na ASC zvykol, aby som vedel reagovať a nebol zaskočený funkciou niečoho, o čom neviem ako to funguje a hlavne čo to robí s motorkou. Experimentovanie ukončujem s konštatovaním, že sa najprv musím znova naučiť jazdiť na motorke, "dostať ju do rúk " a potom môžem začať experimentovať a skúšať. Zatiaľ môžem byť rád, že jazdím a nič zlé sa mi nestalo. Ono totižto BMW je tak odlišná motorka od iných, že sa učím znovu jazdť. Nechápal som to predtým, ale teraz, keď s ňou začínam, si uvedomujem rozdiely.

BMW Skladník (meno radšej nie) - VYTAČAJ. Zase nedvíha, to je už tretí deň a aspoň dvakrát v dni, čo sa pokúšam dovolať skladníkovi, alebo pánovi, ktorý má na starosti predaj náhradných dielov. Odpovede na otázku - Kedy prídu hliníkové kufre?, ktoré som už dávno mal mať, sa neviem dopátrať. Nikto to nedvíha. Zisťujem číslo na pevnú linku, kde ako naschvál zase nič. Až piaty pokus sa dá nazvať úspešný. Hovorím so servisným technikom, ktorý sa ospravedlňuje za skladníka, ktrorý preberá tovar a je sám, teda nemôže prijať hovor. - To je v sklade tri dni?Nosíte mu tam jedlo?Je tam chudák bez mobilu, ktorý neukazuje číslo volajúceho?( Ticho...ťažko odpovedať. Nechce sa mi uveriť, že dnes v spoločnosti BMW ....radšej to nerozvádzam. Také jednanie by som toleroval Mototechne v dedine, nie BMW. ) Po potlačení hnevu pokračujem v rozhovore s technikom, dozvedám sa dôležitú informáciu, že v utorok a štvrtok im prichádza objednaný tovar. Moje kufre prídu asi zajtra tj. štvrtok.

Skutočne vo štvrtok kufre prišli ale...Je utorok. - Dobrý deň BMW pri telefóne xxxxxx vaše zámky do hliníkových kufrov, ktoré sme objednávali na číslo rámu sú už tu. (Hurááá. ) - Budú sa tie kufre montovať u nás v BMW? - Áno! Prídem vo štvrtok, dáte mi pár kľúčov a ja si ich namontujem sám na vašom dvore! reagujem podráždene. Vo štvrtok prichádzam do servisu BMW. Mechanik pritlačil obrovský vozík s tromi krabicami asi tak meter x meter a potom ešte jeden vozík s náradím. Porozbaľujem obrovské krabice a preštudujem podrobný jednoduchý nemecký návod k montáži zámkov a zadného držiaku topcase. Montáž mi trvá asi pol hodiny. Občas sa pri mne objaví mladý mechanik a ku koncu aj samotný skladník. Napätie v zdvorilostnom rozhovore s ním sa po chvílke vytráca. Zostávam pokojný a neútočím naňho. Vraj za to nemôže, že prišli tak neskoro... Mňa ale nasrdilo to správanie, nie meškajúca dodávka kufrov. Pri odchode sa ho ešte pýtam na chýbajúci slovenský manuál, ten som ešte stále nedostal. Vraj musia zavolať do Bratislavy kde maju medzisklad dielov....atd. Nemajú ho. U servisného technika sa objednávam na servisnú prehliadku po 1000 km, ktoré budem mať najazdené v pondelok keď sa vrátim z Revúcej. Tam zajtra vyrážam na stretnutie s priateľmi z Čiech a Slovenska. Tam pokrstíme Miláška a oslávime Jánovu 50-tku.

v Revucej

Už od skorého rána hútam ako sa zbaliť? No nieje to také jednoduché. Na Transalpe som už bol zvyknutý. Každá vec mal svoje miesto, všetko to malo svoj systém. A teraz? Teraz pochabo obieham dookola motorku vždy v inom smere a nie-a nie nájsť systém čo kde zbaliť. Takto to vyzerá asi dve hodiny, až to vzdávam. Narýchlo nahádžem čo schmatnem do kufrov a sústreďujem sa na správne ustrojenie, lebo von je síce slnečno, ale ešte stále chladno. Som veľmi napätý aby som vnímal motorku a vôbec cestu. Spozorniem až v Košiciach kde sa musím pretĺkať pomedzi autá zacláňajúce kopu železného šrotu ktorá bola predtým asi dve, alebo tri autá. Snáď sa nikomu nič nestalo, ale tí ľudia dnes jazdia ...

Až v stúpaní na Sorošku začínam vnímať motorku, cítiť vzduch, tešiť sa slnečným lúčom opierajúcim sa do pelxištítu, na ktorom kreslia zvláštne obrazce farebného spektra. Otváram prilbu a nasadzujem si polarizačné okuliare, ale prilbu nezatváram. Teraz cítim chladný svieži vietor, teraz začínam mať pocit voľnosti. Už som sa upokojil. To je užasné ako málo stačí pridať, snáď iba pomyslieť, a Milášek vyráža nahor. S akou ľahkosťou zrýchľuje v ústrety krásnej spleti zatáčiek, stúpaní a klesaní. No ale čo to ? Nozdry intenzívnejšie nasávajú prúdiaci vzduch s niečim čo .... asi súčasne aj oči registrujú ako tažko sa plaziaci a dymiaci kamión. To už ale Milášek spomaľuje na pokyn pravej ruky. Málo. Stále sa to dymiace monštrum približuje. Prichádza na rad pravý ukazovák. Milášek poslušne spomalil, ani som nevnímal, že sme pritom prešli skoro celou zákrutou. Na krátkej rovinke ma pokúša myšlienka otočiť plynom a nadýchnuť sa opäť čerstvého vzduchu. Už aj sa skoro stalo, ale blok aby som nepretáčal motor cez 4.tis ma zastavil v príprave na predbiehací manéver, ktorý dnes tak zbožňujem. Ten výboj energie prenesený na asvalt. Dymiaceho veterána som sa zbavil na rovinke tesne pred vrcholom. Klesanie a široké zatáčky som zase strávil v závetrí kamióna. To ma schladilo a city vo mne opäť zobudilo tiahle stúpanie za Rožňavou v smere na Revúcu. Tento úsek cesty do Revúcej mám veľmi rád. Staručká cesta tesne pred cieľom ma utvrdzuje v tom, že sa s Miláškom zďaleka tak dobre nepoznáme. Nánosy kamienkov ma privádzajú do zúfalstva. Trápim sa, hľadám sa po ceste, bojujem s Miláškom. Dorazil som skoro až na miesto, ale problém nad ktorým som hútal celý ten čas ma vyčkáva až tu. A je väčší ako v jeseni. Je v ňom viac vody. Áno. Je to brod. A za ním chata a veselé tváre nadšených priateľov, ktorí netrpezlivo očakávali nás. Mňa a Miláška. Komu sa asi viac tešia ?...

Sssśśśś - vnárajú sa Miláškové rožeravené kolená výfukov do chladného prúdu vody horského potoka. So strachom v stupačkách obopínam Miláškovi hrb a prosím: -Cválaj cválaj len si neľahaj. Huráá. Precválali sme to suchí a zastavili až pri chate v obdive a nadšení.

Čo sa všetko dialo potom, ako som zostúpil zo sedadla Miláška, ako sme oslavovali Jánovu 50-tku napíšem niekedy inokedy ja, alebo niekto zo zúčastnených. Do programu na sobotňajší večer bol zaradený aj krst Miláška. Ten som považoval, ako základ všetkých ďalších zážitkov s Miláškom. Kedže meno som mu už vybral skôr ako som ho naštartoval, chýbal mi už len krsný otec. A ten nemohol byť nik iný ako Stefi, lebo s ním som zdieľal od začiatku všetky nálady a informácie o Miláškovi. Takže večer po gratulovaní Jánovi k životnému jubileu pútam pozornosť zabávajúcich sa priateľov krátkym predstavením nového prírastku do motocyklovej rodiny, oznámením mena a predstavením krstného otca. Reč ukončujem hrsťou kamenia a prachu pristávajúcej na motorke, na znak prašných ciest a dobrodružstiev s nimi spätých, a to všetko kropím pravou domácou medovinou, s ktorej si potom spoločne všetci pripíjame postávajúc okolo Miláška. No nemá rado rýchlu jazdu to pôvodne ružové,teraz ušmudľané prasiatko, ktoré nám daroval krsný otec, a ktoré len čo trošku viac otočím plynom, tak začne robiť stojky a vývrtky akoby si chcelo zo sebou vziať kľúče, na ktorých visí, a vypnúť už ten motor, spomaliť, zastaviť.

Nedeľné ráno a moje prvé kroky vedú priamo k Miláškovi. Už včera som si všimol nemilú vec. Mastné bodky na prednom blatníku, ktoré som prvý-krát zaregistroval asi po 600 km. sa teraz zmenili na hrozivý fľak, a moje tušenie sa bohužiaľ po dôkladnejšej kontrole stáva skutočnosťou. -To je nejaký divný? komentuje Cycli. No nič to na veci nemení, predný tlmič je v háji. Zajtra som na servisnej prehliadke a budem ho reklamovať.

Výmena oleja a olejového filtra, kontrola a nastavenie vôle ventilov, diagnostika... Prvá prehliadka Miláška. "Lekár " oznamuje : - Ľavý valec mal volnejšie ventily, a bolo potrebné ich nastaviť, diagnostika úplne v poriadku, čo nebýva vo zvyku, lebo vždy sa v pamäti nájde nejake hlásenie ( napr. nízke napätie baterie pri štarte,alebo iné.), ale to je len a len dobré keď je všetko OK. Predný tlmič sme objednali, keď dojde zavoláme. Olej sme tam dali Castrol GP 20W-50. Motocykel je pripravený...

Len čo som tlačítkom štartu zobudil Miláška, pochopil som, že jeho hlas je iný, spokojnejší a plynulejší. A keď sme vyštartovali na cestu domov, to bol zážitok. Rozjazd už nebol taký trhavý a zrýchlenie plynulé s omnoho menšími vybráciami ako na začiatku. Že nový olej prospeje Miláškovi som veril, ale že po výmene bude tak radostne priasť jeho dvojvalcové srdiečko, sa mi veriť nechcelo. Boli okamihy keď som mal podozrenie že mi Miláška vymenili, tak citeľná je zmena chodu motora po prvej prehliadke. Motor teraz spokojne buble aj pri 2 tis. a stále pritom ťahá bez "kusania " a pri pridaní spontánne zrýchľuje. To sa predtým nedalo. No jazda sa stáva zase o niečo príjemnejšia, zase objavujem v Miláškovi ďalšiu, asi najkrajšiu z vlastností. Teraz sa preradenie rýchlosti pred zatáčkou stáva skôr výnimočnosťou ako samozrejmosťou. A samotný výjazd zo zatáčky je teraz tak nádherný a emotívny, že je o ňom velmi ťažko písať. Asi to je to pravé BMW.

- Tak to som rád, že si spokojný a že cítiš tu zmenu. Ja sa stále snažím ľuďom vysvetliť, aby ten motor zo začiatku nevytáčali, lebo ten olej v motore je len zábehový a nie plnohodnotný, aby tých tisíc kilometrov vydržali a až potom skúšali "čo to dá!" - dovoľujem si zopakovať Kamilové slová ako reakciu na moje pocity z motorky po prvej prehliadke a hlavne výmene oleja.

Dobrý deň! BMW. Tlmič na Adventure je tu, môžme dohodnúť termín výmeny. - Prekvapuje ma tentokrát rýchlosť BMW s akou reagujú na reklamáciu nepodareného tlmiča. To sa mi ešte nestalo, ešte som sa na Slovensku nestretol s takou rýchlosťou. Zakaždým som musel čakať podstatne dlhšie a ešte to sprevádzali aj ďalšie problémy. Alebo niečo neprišlo a bolo potrebné objednať znova ( japonská automobilka a samozrejme česká), alebo už aj bolo všetko, ale nebol volný termín, alebo mechanik. Uplynul ani nie týždeň od prehliadky a objednania nového tlmiča a už som v servise a prizerám sa na rozobratého Miláška, ako dostáva nový tlmič. Starý po vybratí a položení vodorovne na voskový papier v krabici od nového tlmiča, vypustil aj ten svoj posledný kus "duše " , ktorá v ňom zostala. To sa len potvrdilo, že sa občas niečo nepodarí aj takej značke ako je SHOWA. Pohľad na rozobratého Miláška ma zaujíma, je to iné ako Transalp. Všetko je na tej motorke iné. Iba dve kolesá na zemi sú asi to spoločné čo maju. Chýba mi tu rám. Všetko je našrubované na motore a ten sa mi teraz bez nádrže a pár krytov zdá malý. Je to zvláštne. Taká kôpka vecí ... a za dve hodinky z nej mechanik zase vyčaroval Miláška. Lúčim sa s mechanikom a príjmacím technikom a dúfame, že to teraz bude v poriadku.

A zase priepastná zmena! Už som z toho nervózny. Ako si mám zvyknúť na motorku a jej vlastnosti, keď sa zakaždým zmenia?! Menia sa síce k lepšiemu, ale predsa. Je to tak aj teraz. Ten tlmič bol od nova v ....Milášek sa teraz vznáša. Výkvet cestárskej zručnosti a fantázie v podobe rôznofarebných, chaoticky umiestnených asvalto-kamenistých záplat, vnímam iba očami. Viac mi Milášek nedovolí a všetko ostatné ako jamy, hrbole, výfrezy atď. si necháva pre seba. Necítim, nepočujem, iba vidím zlo. Zlo, ktoré by ma na Transalpe katapultovalo mimo cestu, je teraz vnímané iba ako mierne pohupovanie sa na vlnách v motorovom člne. Smer si ale volím ja a Milášek oddane počúva, razí si cestu tam, kam mu prikážem. Tak a to bude asi teraz to pravé ospevované BMW...Tvrdšie ako japonci ( rám sa nekrúti-nemá čo ), skúpe na informácie o kvalite cesty ( tlmenie fantázia), poslušné ( nerozmýšľa nad cestou pri spomalení, alebo zrýchlení ). Je to zhmotnená radosť z jazdy. ( FREUNDE AM FAHREN )

Za zatackou na ceste

v kamenolome driftom

zatacka