Tohtoročná HET sa konala v Čechách na Šumave.Organizátori sa opäť priklonili k osvedčeným hviezdicovým výjazdom z pevnej základne, tentokrát z hotelu Špičák v Železnej Rude.

Prichádzam na mojom Transalpe ako prvý.Po 976 kilometrovej etape som celkom v pohode, iba to teplo ma vyčerpalo viac ako jazda. Na túto akciu som sa ale po skúsenostiach z roku 2005, veľmi tešil. Je veľmi dobre naplánovaná a zorganizovaná. Cestu som musel kôli pracovným povinnostiam prerušiť v Bratislave a po nečakanom zdržaní tu prenocujem. Takže tých 976 kilometrov som si vlastne rozdelil na polovicu. Do neskorej noci sa zbiehali všetky známe tváre z predchádzajúcich ročníkov HET a svoje zážitky z ročného odlúčenia preberali snáď až do rána.

Nocľah v dvojposteľových izbách a kráľovská strava sú ( už povestným ) základom HET a po výdatných raňajkách som presvedčený, že aj tento rok nenechali organizátori nič na náhodu. Veď najedenému a dobre oddýchnutému sa budú tri etapy (prvá - 280 km, druhá - 450 km a tretia - 280 km ) určite zvládať lepšie. Každý z jazdcov dostáva informačnú brožúrku s presným časovým harmonogramom a podrobným popisom cesty. Štartujú jednotlivci, ale aj skupinky, každý podľa chuti.

Trasy sú perfektne navrhnuté. Rýchle úseky hlavných ciest striedajúce úzke cestičky v lesoch, prechod Lipna kompou, zaujímave zastávky pri hradoch, v moto múzeu,v kameňolome Amerika a samozrejme na obed sú programom na tri dni. Záverečný Raut s vyhodnotením, kde som bol ocenený ako najvzdialenejší učastník ukončil ďalší úspešný ročník HET.

Cestu z Honda enduro tour som mal zaujímavu.Štartoval som ráno o 6-tej a okrem 4-roch zastávok na natankovanie som zastavil
až o 20-tej doma.Cestou ešte štrajkovala zadná guma, lebo pri tej rýchlosti akou som uháňal domou a teplote nad 30 stupňov
sa je akosi nechcelo držať cesty ani mnov zvoleného smeru. Takže som sa po ceste vlnil ako had po horúcom piesku v púšti.
Pitný režim som dodržiaval vďaka Camelbagu na chrbte a po vycicaní 1,5 litra vody, už len akrobatickým vystúpením s jednou rukou na plyne a druhou mávajúc s fľašou vody vo vetre okolo úst. Ak som netrafil bolo to ešte lepšie ako sa napiť, lebo tá voda príjemne chladila spálený nos a napečené líca. S pribudajúcim počtom kilometrov sa priamoúmerne zvyšoval počet trikov a jazdeckých figúr na motorke. Mal som dojem, že kým prídem domov, budem na motorke jazdiť chrbtom vpred a ešte aj ležať. Také odoslanie SMS-ky, alebo fotenie ma nevyviedlo z rovnováhy.
Našťastie som to neukončil zapichnutým ..... Šťastne som došiel do cieľa, a po rekapitulácii čo sa vlastne dialo a ako som jazdil,
viem kde mám hranicu...

Reportáž z HET...

[Navrat do Galeria]